Norwichská tajná laboratoř

Nie nadarmo sa hovorí, že pod lampou je najväčšia tma. Táto tajná miestnosť zasvätená mnohým podivným magickým výskumom, ktoré neboli oficiálne schválené Radou Jej Veličenstva pre veci mágie, sa nachádza priamo v centrálnom románskom hrade mesta Norwich. Vskutku ideálna lokalita, pretože iba donedávna napriek tomu, ako blízko Londýna sa ono mesto nachádza, neexistoval mimo námornej dopravy žiadny jednoduchý spôsob, ako sa doň dostať. Nedávno sa však laboratórium stalo stredobodom záujmu práve zmieňovanej rady pre podozrenie, že bolo hlavným sídlom pradávneho zoskupenia temných mágov a vedcov, ktoré si v posledných desaťročiach začalo hovoriť Faustus Ule (Faustove sovy). Všetci obyvatelia a správcovia hradu ale skalne popierajú, že by o tom čokoľvek vedeli, a to napriek tomu, že boli podrobení veľmi bolestivému vyšetrovaniu...

Nekromancia - schopnosť pokoriť v očiach mnohých najväčšiu slabinu ľudstva, smrteľnosť, a mať plnú kontrolu nad životmi všetkých generácií. Vedľa alchýmie sa nepochybne jednalo o jednu z najvyhľadávanejších magických vied, a nečudo. Nanešťastie pre jej vyznávačov ale bola v priamom konflikte so všemohúcou cirkvou, nehovoriac o tom, že všetky podobné výskumy ironicky odjakživa neviedli k ničomu viac než len ďalším katastrofám a smrti. Ľudská arogancia však nepoznala žiadne hranice, a preto niet divu, že už po dlhé stáročia existovalo zoskupenie mágov s bohatou rodinnou históriou, ktoré sa týmto tabu dôkladne zaoberalo.

Spočiatku to boli iba čarodejníci, no časom sa k ním pridali i vedci, ktorí vonkoncom taktiež prahli po elixíre mladosti. A čím rozšírenejšia táto organizácia bola, tým nádejnejších výsledkov sa dočkávala. Jednalo sa však zväčša iba o hlúpe, problematické, neovládateľné nemŕtve bytosti, ktoré nevykazovali žiadne známky prílišnej inteligencie, ba čo viac ani nežili nijak zvlášť dlho. S každým ďalším pridaným dňom ale nenásytnosť zainteresovaných strán rástla, dopúšťajúc sa tak mnohých neľudských zločinov, na čele so sústavne väčším počtom únosov. A zrejme by to eskalovalo i naďalej, až by sa zodpovedné osoby snáď už ani neunúvali schovávať, nebyť toho, že jak mágia, tak i veda postupne prechádzala vývojom, ktorý podobné praktiky jasne odsudzoval.



Nečisté čary a experimenty na ľuďoch boli zvyškom magicko-vedeckej komunity silno odmietané (až na pár výnimiek ako sú napríklad vybrané územia Nemeckej ríše), a potom čo vznikla Rada Jej Veličenstva pre veci mágie i jednoznačne postavené mimo zákon, bez ohľadu na to, o koho sa jednalo. Veru, šlo o zákon, ktorým sa museli riadiť dokonca i tí najbohatší a najvplyvnejší, ak nechceli byť zo dňa na deň vymazaní z histórie. Ibaže niekoľko nadšencov neodradilo ani len to. Predsa len šlo o veľkú vec v plnej pare, ktorú už viac nemohlo ísť zastaviť, no nie?

Táto už výrazne menšia skupinka nadobudla novú identitu, a keďže sa svojim aktivitám venovali predovšetkým v zahalení rúcha noci, začali si hovoriť Faustus Ule (Faustove sovy). Čo môže byť ich skutočným cieľom? Oživovanie ako také? Zastavenie starnutia? Úplne odstránenie konceptu smrti? Nech už ide o čokoľvek, ani len Rada Jej Veličenstva pre veci mágie ich už veľmi dlhú dobu nedokáže pochytať všetkých. A možno je na to už i neskoro. Pravdou totiž je, že iba rok dozadu z ničoho nič utíchla všetka ich aktivita. Žiadne ďalšie únosy, žiadne abnormality, žiadni nemŕtvi... a konečnou zastávkou tohto vyšetrovania je práve tunajšie tajné laboratórium. Čo sa asi tak mohlo stať, a ako to môže súvisieť s tajuplnou Mansion...?

...



Norwich - mesto, o ktorom ešte len donedávna platilo, že sa doň dalo jednoduchšie dostať z Amsterdamu ako z Londýna. Veľké to šťastie, že v dnešnej dobe máme už vlaky, ktorých trate siahajú až sem, inak je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že by Caldwell vzhľadom na ich nedávnu konverzáciu s Noahom tak dlhú cestu nezniesol. A čo Noah? Ten bol ako obvykle navonok vynikajúco naladený, užívajúc si krásy prírody spoza okna a vedúc filozofické reči typu "Čo myslíš, je celé ľudstvo na koľajniciach smerujúcich do predom určenej destinácie, alebo je nám dopriata príležitosť stať sa rušňovodičmi v našich vlastných životoch?". Každá nočná mora ale raz musí skončiť, a nebolo tomu inak ani teraz. Nie je hádam nutné vysvetľovať, prečo Caldwell neposkytol svojmu spoločníkovi dostatok času na to, aby si poriadne prezrel mesto, a rovno ho zaviedol do onoho prekliateho hradu.

Za normálnych okolností by samozrejme Noah na tak tajné a ešte stále oficiálne vyšetrované miesto nemal prístup, no Caldwellova pozícia v kráľovstve z neho robila kľúč od všelijakých dverí. Chcelo to síce trochu diplomacie, ale na to bol on už vonkoncom zvyknutý, a tentokrát mu to navyše jeho zahalený spoločník dokonca ani nijak nekomplikoval. Zrejme bol až príliš nedočkavý na to, aby to viac naťahoval. A tak sa tento pofiderný pár konečne úzkymi temnými chodbami predral až k zdanlivej slepej uličke, ktorá ale v skutočnosti bola zapečateným vstupom do laboratória. Noah na pokyn Caldwella nadšene zatlačil mierne povytiahnutý kameň, a brána do ríše divov bola otvorená. Čo mal možnosť vidieť potom ako prekročil prah tohto nekonvenčného vchodu...?

Veru tak. Odpoveď na rečnícku otázku, čo mal Noah po prekročení prahu vchodu do laboratória možnosť vidieť, bola pomerne prostá - nič. Bola v ňom vonkoncom takmer úplná tma, a to i napriek prítomnosti okna, ktoré však prekvapivo neprepúšťalo boh vie ako veľa svetla. Nejednalo by sa vonkoncom o obzvlášť tajné miesto, keby doň šlo nahliadnuť zvonku. Caldwell preto ani na chvíľu neotáľal a ihneď mohutným hlasom vyslovil: "Leort hêr sîe scîene [Let there be light]!" To malo za následok, že sa laboratóriom zahnal horúci vietor a všetky prítomné zdroje svetla, od najmenších sviečok až po rôzne poukladané lampáše, boli rázom zapálené. Nestretol sa ale týmto kúskom s potleskom, no naopak len pozdvihnutým obočím a skrúteným výrazom jeho spoločníka. "Trochu riskantné, nemyslíš? Veľa sa toho nedozvieme, ak nám to tu zaľahne popolom." "Hm, čoho som sa to dožil, že niekto ako ty pochybuje o mojich schopnostiach. Sústreď sa na to, od čoho tu si, mám to všetko pod kontrolou. A navyše... zdá sa, že si ako obvykle nedával pozor. Nič zaujímavé, čo by mohlo vzplanúť, tu už dávno nie je..."

Áno, ani len sám Caldwell neveril, že tu ešte niečo hodnotné zostalo. Neočakával od Serpenta, že sa bude prehrabávať papiermi a lupou analyzovať dopad prachu na nerovnosti podlahy za účelom odhalenia tajného skladu. Nie, Noahove vyšetrovacie metódy boli o niečom úplne inom, a preto sa postarší džentlmen vôbec nesnažil pristupovať k prieskumu ako amatérsky detektív. Namiesto toho sa len s povzdychnutím a prekríženými rukami usadil na jeden zo stolov, vydajúc zo seba jednoduchý povel: "Len smelo do toho. A pohni si. Som tu len chvíľu a už je mi z toho miesta zle." Veru, ponurá temná atmosféra laboratória doliehala i na niekoho tak mocného ako bol Angelus. Noah ňou zdanlivo nebol úplne nedotknutý tiež, takže sa s ním nemienil naťahovať a radšej sa bez slova vydal do práce.

Nasledujúcich pár minút prebiehalo presne ako to popísal i sám rozprávač. Noah svoj rituál vskutku započal tým, že sa porozhliadol po miestnosti, no naozaj si akurát čím ďalej tým viac pripadal stratene. Pravdou ale bolo, že sa nesnažil odhaliť nič tak konkrétne ako meno v zozname alebo nebodaj ihlu v kope sena. Akurát nasával atmosféru a uisťoval sa, že o tomto mieste v poslednej dobe nemal žiadne vidiny či sny. A veru že tomu tak i bolo. Hoci v Caldwellovi čosi také fakticky mohlo vyvolať zúfalosť, Serpent bol napĺňaný presne opačnou emóciou - nadšením. Opäť sa stretávame, môj starý dobrý priateľu. Takmer to už vyzeralo, že sa Noah pomaly dostáva do akéhosi nadpozemského tranzu, no vtom ho vyrušil Angelus, ktorý už pomaly strácal trpezlivosť. "Tak bude to?" S odpoveďou, ktorej sa ale dočkal, nepočítal ani niekto tak skúsený ako on. "Keď ja nemôžem, keď sa na mňa niekto pozerá." Nie nadarmo mu vybraní nemeckí šľachtici hovorili dvorný šašo...

Po tomto malom trapase sa inak neoblomný Caldwell rozhodol urobiť to jediné, na čo sa zmohol bez toho, aby Noahovi musel prehnať svoju šabľu lebkou. Nechal ho v laboratóriu osamote a šiel sa radšej postaviť pred vchod. Áno, radšej bude najbližší čas tráviť v temnej úzkej chodbe, než aby mal v onej miestnosti stráviť čo i len o minútu dlhšie, a na počudovanie to nebolo ani tak kvôli jeho spoločníkovi, ako skôr nevysvetliteľne opresívnej atmosfére, ktorá vo vnútri panovala. Sláva, Serpent mal konečne možnosť začať to brať bez akéhokoľvek vyrušovania vážne. A čo že teda urobil? V prvom rade sa postavil doprostred miestnosti, zhlboka sa nadýchol a ladne hýbal rukami, skoro ako keby dirigoval akýsi neviditeľný koncert. Krátko na to zatvoril obe oči a nechal sa unášať do iného sveta. Nie doslova samozrejme, jeho telo zostalo i naďalej bezvládne stáť na mieste ako bábka s prestrihnutými motúzmi, no to isté nebolo možné povedať o jeho duchu.



Ťažko sa vysvetľuje, čo sa to vlastne odohralo. Nie, je to fakticky nemožné vysvetliť bez toho, aby boli narušené samotné základy tohto sveta, preto sa čitatelia budú musieť uspokojiť s tým, že keď najbližšie Noah zasa otvoril oči, pohľad, ktorý sa mu naskytol, pôsobil pri najlepšom ako astrálna projekcia na pomedzí niekoľkých do seba zapadajúcich dimenzií. Ani on sám tým však nezostal nepoznačený - hoci mal i naďalej rovnaké oblečenie, jeho vlasy mu z ničoho nič siahali až po zem a chrbát mu zdobili obrovské anjelské či nebodaj démonické krídla. Nenachádzal sa však v tomto zvrátenom svete na počudovanie sám. Kdeže, rovno naproti postávala ešte čudesnejšia existencia, ktorej prítomnosť zdanlivo postrádala logiku. "Máš úplnú pravdu. Hovorili nám to, ale vieš predsa, že to mi nestačí, kým to nepočujem priamo od teba." Veru tak. Osoba, s ktorou sa Noah začal zhovárať, nebola nikým iným ako samotným rozprávačom. "Tak sa do toho teda pusťme. Hra môže započať..."

Noah se skutečně ocitl v podivuhodné formě na tom nejzvláštnějším a nejpokřivenějším místě. Lidský jazyk nestačí na popsání toho, čeho byl svědkem. Ale z pozice Vypravěče se o to musíme alespoň pokusit. Byl všude a zároveň nikde. Bylo tu vše, ale přitom nic. V dáli, ale zároveň kdesi v Noahově nitru, jako by se ozýval zvuk tříštěného skla a zrnícího praskání. Představte si, že se na okamžik stanete skleněnou figurkou, která nic necítí a přesto i v naprosté temnotě dokážete poznat, že vás něco pomaličku drtí na malé střípky, které skoro až s chorobnou pečlivostí rozmělňuje na menší a menší kousky, až se z vás stane doslova písek. Písek, který uvězní v přesýpacích hodinách z neprůhledného kříšťálu. Otočí. A čas plyne. Přesto v tom nebylo nic bolestivého, nebo nedej bože strašidelného. Prostě se tak dělo, ať už to vše bylo dílem Vypravěče, Noaha, nebo snad těch dvou dohromady.



Setkávají se poprvé? Nebo naposled? Zdraví se jako staří známí? Nebo jsou jeden pro druhého cizinci? Je s podivem, že na každé této úvaze by se našlo zrnko pravdy a část nepravdy. Postava v dáli jako by si ani sama nedokázala vybrat jakou formu na sebe vzít. Silueta mohla být mužská, právě tak jako ženská, mladá, stejně tak jako stará, ale přesto vám přijde myšlenka na to klasifikovat to co vidíte něčím tak jednoduchým, jako je pohlaví či věk naprosto zcestná. Ztrácí své obrysy a vzápětí je zase nachází. Rozpadá se na částice dýmu a světla a zase se skládá nazpět. Přeje si tato existence být vůbec viděna? Udělala krok a pod bílým povrchem nicoty se objevily černé kaluže tmavého světla. Noah se nemohl zbavit dojmu, že kroky dělá jenom pro efekt. Cítil, že ta divná existence se může dostat kamkoliv si zamane, třeba i jemu samétnému do zad bez toho, aniž by se musela obtěžovat byť jediným krokem. Jeho kroky, byla slova. Jeho magie, byla slova. Slovy dýchal, a ani jeho srdce nebilo a marně byste se pokoušeli cítit jeho tep. Ano, i srdce místo úderů produkovalo slabiky. Písmena, slova za slovem. Psaná, vyřčená, na tom nezáleží.

Stáli od sebe na vzdálenost pár metrů. Noah mohl pohlédnout do očí prapodivné entity. Byly černé a bílé. Temné i naplněné světlem. Jako by v nich visela nevyřčená otázka. Kdo jsi? Co tu chceš? Dlouho jsme se neviděli. Dal sis načas. Jaká drzost. Buď vítán.

Zrnko pravdy a část nepravdy.

Všechny otázky jsou důležité a žádná z nich nemá význam.

Čím silnější magie, tím větší risk.

Tajemství, o kterém nikdo neví, nemá význam.

Tohle je nezničitelné.

Toto lze rozbít velmi snadno.

Od doby, čo sa Noah odobral do iného sveta, ubehlo už niekoľko hodín. Bolo to nebodaj tým, že čas na onom mieste plynul inak, alebo sa tam snáď zapotrošil? Bol vôbec ešte stále pri vedomí, alebo sa na veky vekov stal súčasťou dimenzie medzi dimenziami? A vôbec, i za predpokladu, že všetko šlo presne podľa jeho predstáv, dokázal nájsť cestu naspäť? Nech už to bolo akokoľvek, faktom je, že jeho spoločník Caldwell ho na počudovanie po celú tú dobu nevyrušoval. Dôvod je pomerne prostý - i on sám sa medzičasom odobral do cudzej ríše, a to konkrétne ríše snov. Veru, psychicky namáhavá porada s bandou egocentrických mocných bytostí sprevádzaná takmer okamžitým vyčerpávajúcim cestovaním na miesto, ktorého atmosféra na ľudské duše pôsobila až neprirodzene stiesňujúco, by zrejme vyčerpala kdekoho. Sotva ale postarší džentlmen zodvihol viečka, uvedomil si, čo sa muselo udiať, a zhrozený vpálil do tajomného vchodu, len aby jeho rozospaté oči div na smrť nevydesila istá naozaj temná existencia...

"Čo sa stalo?!" zvolal prebúdzajúci sa Angelus zatiaľ čo lapal po svojej vernej šabli, no našťastie si včas uvedomil, že nehľadí na nič iné ako svojho polomŕtveho zverenca. Dlhé objemné vlasy? Démonické či anjelské krídla? Nadšený úsmev vyžarujúci detskú energiu? Kdeže, nič z toho po Noahovi nezostalo. Nič než jeho patetická fyzická schránka, ktorá pôsobila, že sa každú chvíľu sama rozpadne. "Toto lze rozbít velmi snadno," veru. Rozprávač mal v tomto prípade úplnú pravdu. A aká že teda bola odpoveď na Caldwellovu otázku, ktorej sa nikdy nedočkal? Jednoduché - Serpent strávil v rozprávačovom svete podstatne viac času, než koľko bol schopný spracovať.

Ako si asi tak čitatelia môžu predstaviť rozhovor medzi Noahom a rozprávačom? Tož, excentrický mladík sa od prvej chvíle pustil do rečí a kládol jednu otázku za druhou, no ironicky zo seba napokon vydal výrazne väčší počet slov ako obeť jeho záujmu, ktorá má rozprávanie doslova vo svojom mene! Ťažko povedať, či ho tým v konečnom dôsledku otrávil, alebo sa nad ním zmieňovaný rozprávač skrátka len zľutoval, pretože si bol vedomý toho, aké to môže mať následky na jeho fyzické telo, no uprostred tohto večného utrpenia ho skrátka z ničoho nič vykopol. Aby toho navyše nebolo málo, nielen že sa Noah z tranzu náhle prebudil bez kvapôčky zostávajúcej energie, nedopracoval sa k takmer žiadnym odpovediam a mnohé i sám vypustil z hlavy. Nečudo - ľudská myseľ skrátka nedokáže spracovať informácie pochádzajúce z onoho sveta, takže mu ako obvykle zostali v podstate len akési útržky zo sna. Nie že by sa ale cítil vyspato...

Hoci obvykle Noahove veľké ústa nešlo zastaviť, tentokrát to bol skôr Caldwell, čo sa snažil nadviazať kontakt. Prvých rozvinutých viet sa ale napokon dočkal až jak už obaja vyšetrovatelia sedeli vo vlaku smerujúcom naspäť do Londýna. "Niet najmenších pochýb o tom, že sovy boli v čase ich zmiznutia naozaj v laboratóriu, ale to je bohužiaľ slepá ulica. A vedz, že to nie je náhoda. Niekto si to tak želal..." "Všechny otázky jsou důležité a žádná z nich nemá význam." Inými slovami, všetky cesty viedli do laboratória, no z laboratória nemala žiadna viesť von. Ako náhle si to Noah uvedomil, začal pátrať po tom, kto mal k laboratóriu pred oným zmiznutím prístup. Zväčša to boli sovy, ktoré však zmizli a nie sú aktuálne k dispozícii ani ich telá, no prekvapivo za to celé zdanlivo neniesli zodpovednosť ako jediné...

Navzdory okolnostiam Serpentovi v hlave utkvela jediná silná spomienka súvisiaca s laboratóriom. Veľmi krátka spomienka, ktorá akoby unikla z dní dávno minulých. Cítil z nej plno emócií, ktoré mu takmer určite boli cudzie - strach, frustráciu, no i štipku nádeje, avšak za akú cenu... Jemu každopádne fakticky nepatrili. Nie, s najvyššou pravdepodobnosťou pochádzali od nej - tajomnej mladej dievčiny so zlatými vlasmi. Márne sa na ňu snažil rozpamätať, no za nič na svete si nedokázal vybaviť jej tvár. Koľká to škoda, pretože práve ona mala byť tou, ktorá ho snáď ako jediná mohla doviesť k ďalším stopám. "Tσ ԃěʋčҽ ʝҽ ƙʅíč ƙ ԃαʅší ιɳϝσɾɱαƈι, αʅҽ ɳα ƚσɱԋʅҽ ɱíʂƚě ʝι ƙσɳƚαƙƚσʋαƚ ɳҽɱůžҽš." Áno, konečne sa mladíkovi začalo aspoň malinko rozvidnievať. Nádej predsa len nebola stratená, aj keď to jeho spoločník nevidel rovnako.

"Dievča so zlatými vlasmi?! Nebodaj žartuješ!" ozval sa po krátkej chvíli rozhorčený Caldwell. Ten síce samozrejme nedostal plnú verziu, no aspoň o nej sa Noah zmieniť musel, ak si chcel ponechať hlavu na ramenách. Nie že by sa ale jednalo o najsmerodatnejšiu informáciu. "Povedz že mi, aký je tvoj ďalší vynikajúci plán?! Ísť na slepé rande s každou blondínou v Anglicku, až kým nenatrafíš na tú vyvolenú?!" Nevzdávajúci sa Serpent mal však na všetko odpoveď, a ohradil sa priamo slovami rozprávača. "Tajomstvo, o ktorom nikto nevie, nemá význam. Trpezlivosť, priateľu môj," prehlásil opätovne dobre naladený mladík a div svojimi prenikavými jantárovými očami Angelovi nevypálil dieru do duše. "Je mi ju súdené nájsť, pretože bez nej "hra" nemôže pokračovať,"... A to rozprávač skrátka nedopustí. Potrebuje ma totiž rovnako ako i ja jeho. Tak znela bodka za vetou v Noahovej donedávna zmätenej hlave, a na teraz to ešte stále stačilo i Caldwellovi. Do Londýna sa teda napokon úspešne vrátili obaja, no ich cesta ešte ani zďaleka nekončila...